Úvahy nad teologickými otázkami
týkajúcimi sa vzťahov medzi katolíkmi a židmi
pri príležitosti 50. výročia Nostra aetate

pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi

10. decembra 2015

Úvod 

*

Pred päťdesiatimi rokmi bola promulgovaná deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate. Jej štvrtý bod predstavuje vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a židovským ľudom v novom teologickom rámci. Cieľom nasledujúcich úvah je s vďačnosťou vyzdvihnúť všetko, čo sa mohlo uskutočniť vo vzťahoch medzi židmi a katolíkmi v priebehu posledných desaťročí, a zároveň poskytnúť nový impulz do budúcnosti. Pri opätovnom potvrdení osobitného postavenia židovsko-katolíckych vzťahov v širšom kontexte medzináboženského dialógu budú nastolené teologické otázky, ako napr. dôležitosť zjavenia, vzťah medzi starou a novou zmluvou, vzťah medzi univerzálnosťou spásy v Ježišovi Kristovi a presvedčením, že zmluva Boha s Izraelom nebola nikdy odvolaná, ale aj úlohou Cirkvi evanjelizovať vo vzťahu k judaizmu. Aktuálny dokument ponúka úvahu z katolíckej strany nad práve spomenutými témami a ich zasadenie do teologického kontextu s cieľom prehĺbiť ich zmysel v prospech oboch tradícií viery. Tento text nie je dokumentom učiteľského úradu Cirkvi ani záväzným učením Katolíckej cirkvi, ale Komisia pre náboženské vzťahy so židmi pripravila zamyslenie nad aktuálnymi teologickými otázkami, ktoré sa vynorili v období po Druhom vatikánskom koncile. Zámerom je ponúknuť východisko pre ďalšie teologické skúmanie s cieľom obohatiť a posilniť teologický rozmer židovsko-katolíckeho dialógu.

1.
Krátky náčrt vplyvu deklarácie Nostra aetate (4)
v priebehu posledných 50 rokov

*

1. Nostra aetate (4) sa právom radí medzi dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ktorým sa veľmi účinne podarilo dať Katolíckej cirkvi nové smerovanie. Táto zmena v postojoch Cirkvi k židovskému ľudu a judaizmu je zrejmá, už aj keď vezmeme do úvahy fakt, že v minulosti tu boli z oboch strán veľké výhrady, ale aj samotné dejiny kresťanstva boli vnímané ako poznačené diskrimináciou voči judaizmu a dokonca aj pokusmi o nútené konverzie (porov. Evangelii gaudium, 248). Na pozadí tohto komplexného vzájomného prepojenia je okrem iného aj asymetrický vzťah: židia sa ako menšina často museli konfrontovať s kresťanskou majoritou, od ktorej boli nezriedka aj závislí. Temný a hrozný tieň šoa nad Európou počas nacistického obdobia podnietil Cirkev k novým úvahám nad svojím prepojením so židovským ľudom.

2. Hlboké ocenenie judaizmu v Nostra aetate (4) prispelo k tomu, že komunity, ktoré boli v minulosti voči sebe navzájom nedôverčivé, sa časom postupne zmenili na dôveryhodných partnerov, ba dokonca na dobrých priateľov, schopných spoločne čeliť krízam a riešiť konflikty pozitívnym spôsobom. Štvrtý bod Nostra aetate sa preto považuje za pevný základ pre každé úsilie zlepšiť vzťahy medzi katolíkmi a židmi.

3. S cieľom konkrétne uviesť do praxe Nostra aetate (4) bola pápežom blahoslaveným Pavlom VI. dňa 22. októbra 1974 zriadená Komisia pre náboženské vzťahy so židmi, ktorá je aj napriek svojmu organizačnému prepojeniu s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov vo svojej činnosti nezávislá; jej úlohou je pokračovať v náboženskom dialógu s judaizmom a podporovať ho. No prepojenie tejto komisie s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov má zmysel aj z perspektívy teológie, keďže odlúčenie Synagógy a Cirkvi sa považuje za prvý rozkol uprostred vyvoleného ľudu, z ktorého plynuli tie najzávažnejšie dôsledky.

4. Táto komisia Svätej stolice už v samotnom roku svojho založenia 1. decembra 1974 vydala svoj prvý oficiálny dokument s názvom Smernice a návrhy na aplikáciu koncilovej deklarácie Nostra aetate (4). Hlavným a novátorským cieľom tohto dokumentu bolo úsilie zblížiť sa s judaizmom a spoznať ho spôsobom, akým chápe sám seba, vyjadriť hlboký rešpekt kresťanstva vo vzťahu k nemu a zdôrazniť dôležitosť, ktorú Katolícka cirkev pripisuje dialógu so židmi, ako sa píše v tomto dokumente: „Zvlášť na praktickej úrovni je dôležité, aby sa kresťania usilovali lepšie poznať základné prvky náboženskej tradície judaizmu a aby si osvojili podstatné črty, ktorými židia definujú seba samých vo svetle svojej vlastnej náboženskej skúsenosti“ (Preambula). Dokument na základe svedectva viery Cirkvi v Ježiša Krista uvažuje o osobitnej povahe dialógu Cirkvi s judaizmom. Text poukazuje na skutočnosť, že korene kresťanskej liturgie majú svoj židovský pôvod, uvádza nové možnosti zblíženia v oblasti vyučovania, vzdelávania a výchovy a napokon navrhuje spoločné aktivity v sociálnej oblasti.

5. Po jedenástich rokoch 24. júna 1985 táto komisia Svätej stolice vydala druhý dokument s názvom Poznámky k správnemu spôsobu predstavovania židov a judaizmu v ohlasovaní a v katechéze Katolíckej cirkvi. Zameranie tohto dokumentu je vo väčšej miere teologicko-exegetické, keďže uvažuje o vzťahu medzi Starým a Novým zákonom, predstavuje židovské korene kresťanskej viery, poukazuje na spôsob, akým sú predstavení Židia v Novom zákone, uvádza, čo majú príslušné liturgie spoločné osobitne počas hlavných sviatkov liturgického roka, a v krátkosti sa venuje aj vzťahu judaizmu a kresťanstva v dejinách. Vo vzťahu k „zemi predkov“ dokument uvádza: „Kresťania sú povolaní pochopiť toto náboženské prepojenie, ktoré má svoje korene v biblickej tradícii, bez toho, aby si osvojili niektorú špecifickú interpretáciu tohto vzťahu… Pokiaľ ide o existenciu štátu Izrael a jeho politické rozhodnutia, nemožno na to hľadieť v čisto náboženskej perspektíve, ale aj vo vzťahu k všeobecným princípom medzinárodného práva“ (VI, 2).

6. Tretí dokument Komisie pre náboženské vzťahy so židmi bol verejnosti predstavený 16. marca 1998. Jeho predmetom je šoa a má názov Pamätáme: úvaha o šoa. Text vyjadruje prísny, ale presný názor, keď ukazuje, že bilancia 2000 rokov vzťahu medzi židmi a kresťanmi je, žiaľ, negatívna. Dokument poukazuje na postoj kresťanov voči antisemitizmu nacistického režimu a sústreďuje sa na povinnosť kresťanov pamätať na ľudskú tragédiu šoa. V liste na začiatku tohto vyhlásenia pápež svätý Ján Pavol II. vyjadruje nádej, že tento dokument „naozaj pomôže uzdraviť rany minulých nepochopení a krívd. Nech pomôže pamäti mať nevyhnutnú účasť na procese formovania budúcnosti, v ktorej už nikdy nebude znovu možná neopísateľná neprávosť šoa“¹.

7. Spomedzi dokumentov Svätej stolice treba uviesť aj text vydaný Pápežskou biblickou komisiou 24. mája 2001, ktorý sa explicitne zaoberá židovsko-katolíckym dialógom: Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii. Pre tematiku dialógu medzi židmi a kresťanmi je to najdôležitejší exegetický a teologický dokument, je pokladnicou spoločných tém, ktoré majú svoj základ vo Svätých písmach judaizmu a kresťanstva. Tento text považuje Sväté písma židovského ľudu za „podstatnú časť kresťanskej Biblie“ (IV, 84), zaoberá sa ich základnými témami, rovnako ich prijatím vo viere v Krista, a detailným spôsobom ilustruje, ako sú Židia predstavení v Novom zákone.

8. Texty a dokumenty, akokoľvek dôležité, nemôžu nahradiť osobné stretnutia a dialóg tvárou v tvár. Prvé kroky židovsko-katolíckeho dialógu podnikol pápež blahoslavený Pavol VI. a po ňom tento dialóg inicioval a prehlboval pápež svätý Ján Pavol II. svojimi výrečnými gestami voči židovskému ľudu. Ako prvý pápež sa odobral do bývalého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde sa modlil za obete šoa, no navštívil aj synagógu v Ríme, čím vyjadril svoju solidaritu židovskej komunite. V kontexte historickej návštevy Svätej zeme bol hosťom Štátu Izrael, kde sa zúčastnil na medzináboženských stretnutiach, navštívil dvoch hlavných rabínov a modlil sa pri Západnom múre. Pravidelne sa stretával so skupinami židovských predstaviteľov jednak vo Vatikáne, ale aj počas svojich početných apoštolských ciest. Rovnako jeho nástupca pápež Benedikt XVI. už pred svojím zvolením na pápežský stolec sa venoval židovsko-katolíckemu dialógu a ponúkol prostredníctvom série konferencií dôležité teologické úvahy o vzťahu medzi starou a novou zmluvou a medzi Synagógou a Cirkvou. Po svojom zvolení pokračoval v stopách pápeža svätého Jána Pavla II., inicioval tento dialóg sebe vlastným spôsobom, uskutočnil rovnako pôsobivé gestá a vyjadril svoju úctu voči judaizmu cez silu svojich slov. Podobne vtedajšiemu kardinálovi Jorgemu Mariovi Bergogliovi ako arcibiskupovi Buenos Aires ležalo na srdci vedenie židovsko-katolíckeho dialógu a medzi jeho priateľov patrili mnohí argentínski židia. V súčasnosti ako pápež pokračuje v zintenzívňovaní dialógu s judaizmom na medzinárodnej úrovni prostredníctvom početných priateľských stretnutí. Jedným z prvých bolo stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v máji 2014 v Izraeli, kde sa pápež stretol s dvomi hlavnými rabínmi, navštívil Západný múr a modlil sa za obete šoa v Jad vašem.

9. Už pred zriadením tejto komisie Svätej stolice jestvovali kontakty a vzťahy s rôznymi židovskými organizáciami, ktoré zastrešoval vtedajší Sekretariát na podporu jednoty kresťanov. Keďže judaizmus má rôzne podoby a organizačne netvorí jednotu, Katolícka cirkev čelila výzve stanoviť, s kým hovoriť, keďže nebolo možné iniciovať individuálny a nezávislý bilaterálny dialóg s každou židovskou organizáciou a skupinou, ktoré boli disponibilné pre dialóg. Na vyriešenie tohto problému židovské organizácie prijali návrh zo strany Katolíckej cirkvi vytvoriť jednotný orgán, ktorého úlohou bolo viesť tento dialóg. Medzinárodný židovský výbor pre medzináboženské konzultácie (International Jewish Committee on Interreligious Consultations, IJCIC) je tak oficiálnym židovským zástupcom pri Komisii pre náboženské vzťahy so židmi, spadajúcej pod Svätú stolicu.

10. IJCIC začal svoje práce v roku 1970 a už nasledujúceho roku sa v Paríži zorganizovala prvá spoločná konferencia. Rôzne konferencie, ktoré sa odvtedy zorganizovali, sú v kompetencii organizácie nazývanej Medzinárodný katolícko-židovský styčný výbor (International Catholic-Jewish Liaison Committee, ILC) a sú konkrétnym prejavom spolupráce medzi IJCIC a komisiou Svätej stolice. Vo februári 2011 mohol ILC v Paríži opäť s vďačnosťou hľadieť spätne na štyridsať rokov organizovaného dialógu. Počas štyridsiatich rokov sa mnohé zdokonalilo; od niekdajších rozporov sa prešlo k užitočnej spolupráci, od možných konfliktov k účinnému riešeniu konfliktov, od spolunažívania poznačeného napätiami k pružnej a plodnej vzájomnosti. Preukázalo sa, že priateľské putá, ukuté počas tých rokov, sú pevné a umožňujú spoločne pristúpiť aj ku kontroverzným témam, a to bez rizika, že by trvalejšie poškodili dialóg. Toto sa stalo ešte potrebnejším, lebo v posledných desaťročiach sa dialóg nezaobišiel bez určitých nezhôd. Vo všeobecnosti však môžeme s uspokojením konštatovať, že v židovsko-katolíckom dialógu sa zvlášť od začiatku nového milénia vynaložilo intenzívne úsilie otvorene a pozitívne čeliť názorovým nezhodám a sporom, ktoré sa z času na čas objavili, a tak sa vzájomné vzťahy mohli posilniť.

11. Okrem dialógu s IJCIC treba spomenúť oficiálne rozhovory s Hlavným rabinátom Izraela, ktoré možno nepochybne považovať za ovocie stretnutia, ktoré mal pápež svätý Ján Pavol II. v Jeruzaleme s dvomi hlavnými rabínmi počas svojej krátkej návštevy Izraela v marci 2000. Prvý rozhovor sa uskutočnil v Jeruzaleme v júni 2002; odvtedy sa každý rok organizuje stretnutie, ktoré sa striedavo koná v Ríme a v Jeruzaleme. Keďže ide o relatívne malé delegácie, je možné viesť osobnejšiu a intenzívnejšiu diskusiu o rôznych témach, medzi ktoré patrí posvätnosť života, postavenie rodiny, význam Svätých písem pre život spoločnosti, náboženská sloboda, etické princípy ľudského konania, ekologická výzva, vzťah medzi svetskou a náboženskou autoritou a základné požiadavky na náboženských lídrov v sekulárnej spoločnosti. Skutočnosť, že na týchto stretnutiach sa ako katolícki zástupcovia zúčastňujú biskupi a kňazi a židovskými zástupcami sú takmer výlučne rabíni, poskytuje výhodu, že k jednotlivým témam možno pristupovať aj z teologickej perspektívy. V tomto zmysle dialóg s Vrchným rabinátom Izraela umožnil nadviazať na celosvetovej úrovni otvorenejšie vzťahy medzi ortodoxným judaizmom a Katolíckou cirkvou. Na záver každého stretnutia sa zverejňuje spoločná deklarácia, ktorá dosvedčuje, aké je bohaté spoločné dedičstvo judaizmu a kresťanstva a aké cenné poklady ešte treba vyniesť na svetlo. Pri pohľade na viac ako desať rokov dialógu možno s vďačnosťou vyjadriť, že sa utvorilo pevné priateľstvo, ktoré je solídnym základom, na ktorom možno stavať budúcnosť.

12. Práca Komisie pre náboženské vzťahy so židmi pri Svätej stolici sa, prirodzene, neobmedzuje iba na tieto dva oficiálne dialógy. Komisia má totiž ako svoj cieľ byť otvorenou voči všetkým prúdom v rámci judaizmu a udržiavať kontakty so všetkými židovskými skupinami a organizáciami, ktoré chcú nadviazať vzťahy so Svätou stolicou. Židovská strana prejavila osobitný záujem o pápežské audiencie, do prípravy ktorých sa zapája komisia. No okrem priamych kontaktov so židmi sa komisia Svätej stolice usiluje aj v rámci Katolíckej cirkvi poskytovať príležitosti na dialóg s judaizmom a spolupracovať s jednotlivými biskupskými konferenciami podporovaním napredovania židovsko-katolíckeho dialógu na lokálnej úrovni. Konkrétnym príkladom toho je zavedenie „Dňa judaizmu“ v niektorých európskych krajinách.

13. V priebehu posledných desaťročí dialóg ad extra, ako aj dialóg ad intra viedli s postupujúcou jasnosťou k presvedčeniu, že kresťania aj židia sú nezvratne vzájomne závislí jedni od druhých a že z teologického hľadiska ich dialóg nie je záležitosťou výberu, ale povinnosťou. Židia a kresťania sa môžu vzájomne obohacovať vo svojom priateľstve. Cirkev by bez svojich židovských koreňov riskovala stratu svojho ukotvenia v dejinách spásy a následné skĺznutie do ahistorickej gnózy. Pápež František poznamenáva, že „aj keď niektoré postoje kresťanov zostávajú pre židovstvo neprijateľné – a Cirkev nemôže prestať ohlasovať Ježiša ako Pána a Mesiáša –, je tu aj bohatá komplementárnosť, ktorá nám umožňuje spoločne čítať texty hebrejskej Biblie a vzájomne pomáha objavovať bohatstvá Božieho slova i prijímať mnohé etické postoje a spoločné úsilie o spravodlivosť i rozvoj národov“ (Evangelii gaudium, 249).

2.
Osobitné teologické postavenie dialógu
medzi katolíkmi a židmi

*

14. Dialóg s judaizmom je pre kresťanov čosi úplne osobitné, keďže kresťanstvo má židovské korene, ktoré podmieňujú jedinečnosť vzťahov medzi obomi tradíciami (porov. Evangelii gaudium, 247). Napriek historickému prerušeniu vzťahov a bolestným konfliktom, ktoré z toho plynuli, si Cirkev zostáva vedomá svojej trvalej kontinuity s Izraelom. Judaizmus nemôže byť jednoducho považovaný za jedno z ďalších náboženstiev; židia sú naši „starší bratia“ (pápež svätý Ján Pavol II.), naši „otcovia vo viere“ (Benedikt XVI.). Ježiš bol Žid, žil v duchu židovskej tradície svojej doby a bol formovaný rozhodujúcim spôsobom týmto náboženským prostredím (porov. Ecclesia in Medio Oriente, 20). Prví učeníci, ktorí sa okolo neho zhromaždili, mali rovnaké dedičstvo a ich každodenný život bol poznačený tou istou židovskou tradíciou. Ježiš sa vo svojom jedinečnom vzťahu k nebeskému Otcovi sústredil predovšetkým na ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte a evanjeliu“ (Mk 1, 15). V rámci judaizmu tej doby jestvovali rôzne predstavy o spôsobe, akým sa má Božie kráľovstvo uskutočniť; a predsa je Ježišovo ústredné posolstvo o príchode Božieho kráľovstva v súlade s niektorými židovskými predstavami tej doby. Učenie Ježiša a jeho učeníkov nemožno pochopiť bez toho, že vezmeme do úvahy židovskú perspektívu a kontext živej tradície Izraela; ešte menej by sme ho chápali, keby sme ho vnímali v protiklade k tejto tradícii. Nemálo vtedajších Židov videlo v Ježišovi príchod „nového Mojžiša“, prisľúbeného Pomazaného (Mesiáša). A predsa, jeho príchod vyvolal drámu, ktorej následky možno pociťovať i dnes. Ježiš – naplno a celkom človek, Žid svojej doby, potomok Abraháma, syn Dávida, formovaný celou tradíciou Izraela, dedič prorokov – je v kontinuite so svojím ľudom a jeho dejinami. Na druhej strane on sám je vo svetle kresťanskej viery Bohom – Synom – a takto presahuje čas, dejiny a všetku pozemskú skutočnosť. Spoločenstvo tých, čo v neho veria, vyznáva jeho božstvo (porov. Flp 2, 6 – 11). V tomto zmysle je vnímaný v diskontinuite s dejinami, ktoré pripravili jeho príchod. Z pohľadu kresťanskej viery završuje plným spôsobom poslanie a očakávanie Izraela, no zároveň ich aj prekonáva a presahuje eschatologickým spôsobom. Základný rozdiel medzi judaizmom a kresťanstvom spočíva v spôsobe, akým pristupuje k hodnoteniu osoby Ježiša. Židia môžu vnímať Ježiša ako súčasť svojho ľudu, ako židovského učiteľa, ktorý sa cítil byť osobitným spôsobom povolaný ohlasovať Božie kráľovstvo. No skutočnosť, že spolu s ním ako Božím Prostredníkom prišlo Božie kráľovstvo, už presahuje židovský horizont mesiášskych očakávaní. Konflikt medzi Ježišom a židovskými predstaviteľmi tej doby v podstate nevychádzal z nejakého individuálneho porušenia zákona, ale z nároku, ktorým Ježiš vyjadroval, že koná s Božou mocou. Z tohto dôvodu osoba Ježiša pre židov bola a vždy aj bude „kameňom úrazu“, ústredným a neuralgickým bodom židovsko-katolíckeho dialógu. Z teologického hľadiska kresťania kvôli svojmu vlastnému seba-pochopeniu musia zohľadňovať judaizmus Ježišových čias a v určitej miere aj judaizmus, ktorý sa z neho v priebehu dejín ďalej rozvíjal. Vzhľadom na Ježišov židovský pôvod je pre kresťanov nevyhnutné tak či onak sa vyrovnať s judaizmom. Dejiny vzťahov medzi judaizmom a kresťanstvom poznačoval aj tento vzájomný vplyv.

15. Dialóg medzi židmi a kresťanmi možno iba analogicky označiť za „medzináboženský dialóg“, čiže za dialóg medzi dvomi náboženstvami, ktoré sú vo svojej podstate rozdielne a odlišné. Nejde tu totiž o dve náboženstvá, ktorých podstata by bola vo svojich základoch odlišná, ktoré by sa rozvíjali nezávisle jedno od druhého bez vzájomných vplyvov. Pôdou, ktorá živila aj židov, aj kresťanov, je judaizmus Ježišových čias, ktorý stál pri zrode nielen kresťanstva, ale po zničení chrámu v roku 70 po Kr. aj pri zrode pobiblického rabínskeho judaizmu, ktorý sa musel zaobísť bez obetného kultu a ktorý vo svojom ďalšom vývoji závisel výlučne od modlitby a interpretácie Božieho zjavenia písaného i ústneho. Židia a kresťania majú teda spoločný pôvod a môžu byť považovaní za bratov, ktorí – ako sa to medzi bratmi často stáva – sa vybrali odlišnými cestami. Písma starovekého Izraela sú pevnou súčasťou Písem tak judaizmu, ako aj kresťanstva a oboma spoločenstvami sú považované za Božie slovo, za Zjavenie, za dejiny spásy. Prví kresťania boli Židia a je samozrejmé, že sa zhromažďovali ako súčasť komunity v synagóge, dodržiavali náboženské predpisy ohľadom jedál, zachovávali šabat a príkaz o obriezke, no zároveň vyznávali Ježiša ako Krista, Mesiáša, ktorého poslal Boh, aby spasil Izrael a celé ľudstvo. Počnúc sv. Pavlom sa „židovské hnutie za Ježiša“ s definitívnou platnosťou otváralo novým horizontom, čím presiahlo svoje čisto židovské korene. Postupne sa presadilo Pavlovo myslenie, teda myšlienka, že pre nežida nie je nutné, aby sa najprv stal židom, aby mohol vyznávať Krista. A tak v prvotných časoch Cirkvi tu boli takzvaní židokresťania i kresťania z pohanov, Ecclesia ex circumcisione i Ecclesia ex gentibus, cirkev židovského pôvodu a cirkev pohanského pôvodu, no spoločne tvorili jednu a jedinú Cirkev Ježiša Krista.

16. K oddeleniu Cirkvi od Synagógy však nedošlo ihneď, ale podľa niektorých novších poznatkov sa zdá, že k nemu došlo až v treťom alebo štvrtom storočí. Z toho vyplýva, že mnohí židokresťania prvotných čias nevideli žiadne protirečenie medzi životom v súlade s niektorými stránkami židovskej tradície a vyznávaním Ježiša ako Krista. Až keď pohanokresťania začali tvoriť väčšinu a polemika ohľadom osoby Krista v rámci židovskej komunity nadobudla ostrejšie kontúry, ukázalo sa, že definitívne odlúčenie je nevyhnutné. Postupom času sa obaja súrodenci – judaizmus a kresťanstvo – od seba stále viac vzďaľovali, narastalo medzi nimi nepriateľstvo a dochádzalo k vzájomným urážkam. Kresťania často predstavovali Židov ako Bohom zatratených a zaslepených, lebo neboli schopní uznať Ježiša za Mesiáša a Spasiteľa. Židia nezriedka vnímali kresťanov ako heretikov, ktorí kráčali vlastnou cestou a nie pôvodnou cestou, ktorú určil Boh. Nie bezdôvodne je kresťanstvo v Skutkoch apoštolov nazvané „Cestou“ (porov. Sk 9, 2; 19, 9. 23; 24, 14. 22) v protiklade k židovskej halache, ktorá stanovuje záväznú interpretáciu pre praktické správanie sa. Postupom času sa judaizmus a kresťanstvo od seba čoraz viac odcudzili, až dospeli k trpkým konfliktom a k vzájomnému obviňovaniu z opustenia cesty, stanovenej Bohom.

17. Viacerí cirkevní otcovia čoraz viac podporovali takzvanú teóriu nahradenia (alebo „substitucionizmus“²), až sa táto teória v stredoveku stala všeobecným teologickým základom pre vzťahy s judaizmom: keďže Izrael neuznal Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna, Boží záväzok a prisľúbenia sa už viac nevzťahovali na Izrael, ale začali sa týkať Cirkvi Ježiša Krista, ktorá je teraz pravým „novým Izraelom“, novým Božím vyvoleným ľudom. Hoci judaizmus a kresťanstvo vznikli na tej istej pôde, po ich vzájomnom odlúčení dospeli v priebehu storočí k teologickému antagonizmu, ktorý sa zmiernil až na Druhom vatikánskom koncile. V rámci nového teologického rámca sa Cirkev svojou deklaráciou Nostra aetate (4) jednoznačne hlási k židovským koreňom kresťanstva. Hoci sa pevne drží presvedčenia o spáse skrze explicitnú alebo aspoň implicitnú vieru v Ježiša Krista, Cirkev nespochybňuje trvalú lásku Boha k Izraelu, svojmu vyvolenému ľudu. Týmto stráca legitimitu teológia nahradenia, ktorá stavia do protikladu dve rozdielne skutočnosti, Cirkev z pohanov a odmietnutú Synagógu, ktorú táto Cirkev nahrádza. Z pôvodne úzkeho prepojenia medzi judaizmom a kresťanstvom sa vyvinul dlhotrvajúci vzťah plný napätí, ktorý sa však po Druhom vatikánskom koncile postupne mení na konštruktívny dialóg.

18. Základ pre teóriu nahradenia sa často hľadal v Liste Hebrejom. No tento spis sa neobracia na židov, ale skôr na kresťanov židovského pôvodu, ktorí začali pociťovať únavu a neistotu. Zámerom tohto listu bolo posilniť ich vieru a povzbudiť ich k vytrvalosti poukázaním na Ježiša Krista ako na pravého a definitívneho veľkňaza, sprostredkovateľa novej zmluvy. Tento kontext je nevyhnutný, ak máme v danom liste správne pochopiť kontrast medzi prvou, čisto pozemskou zmluvou, a druhou, zmluvou novou (porov. Hebr 9, 15; 12, 24) a lepšou (porov. 8, 7). Prvá zmluva je predstavená ako prekonaná, už zastaraná a blízka svojmu zániku (porov. 8, 13), nová zmluva je charakterizovaná ako večná (porov. 13, 20). Tento protiklad List Hebrejom podopiera poukazom na prísľub novej zmluvy v Knihe proroka Jeremiáša 31, 31 – 34 (porov. Hebr 8, 8 – 12). Z toho vyplýva, že List Hebrejom nemá v úmysle dokazovať, že by prisľúbenia starej zmluvy boli nepravé, ale naopak, poukazuje na ich platnosť. Odkaz na starozákonné prisľúbenia chce pomôcť kresťanom a uistiť ich o spáse v Kristovi. V Liste Hebrejom teda nie je rozhodujúce stavanie do protikladu starej a novej zmluvy, ako ich chápeme my dnes, ani protiklad medzi Cirkvou a judaizmom. Protiklad je tu skôr medzi večným nebeským kňazstvom Krista a pozemským kňazstvom, ktoré je dočasné. Ústrednou témou Listu Hebrejom sa zoči-voči novej situácii stala kristologická interpretácia novej zmluvy. A práve z tohto dôvodu sa Nostra aetate (4) neodvoláva na List Hebrejom, ale skôr na myšlienky svätého Pavla v Liste Rimanom 9 – 11.

19. Vonkajší pozorovateľ by mohol nadobudnúť dojem, že text koncilovej deklarácie Nostra aetate sa zaoberá vzťahmi medzi Katolíckou cirkvou a všetkými svetovými náboženstvami paritným spôsobom. No postup, ako vznikala táto deklarácia, a samotný jej text ukazujú, že to bolo inak. Pôvodne pápež svätý Ján XXIII. navrhol, aby koncil vydal Tractatus de Iudaeis, ale napokon sa presadilo rozhodnutie vziať v Nostra aetate do úvahy všetky svetové náboženstvá. Ťažiskom tejto koncilovej deklarácie, ktorá skutočne dáva priestor aj vzťahu medzi Katolíckou cirkvou a ďalšími náboženstvami, je však jej štvrtý bod, ktorý sa sústreďuje na nový teologický vzťah k judaizmu. V tomto zmysle sa vzťah k judaizmu môže považovať za istý katalyzátor pri definovaní vzťahu Katolíckej cirkvi k iným svetovým náboženstvám.

20. Napriek tomu z teologického hľadiska má dialóg s judaizmom v porovnaní s inými svetovými náboženstvami úplne iný charakter a koná sa na odlišnej úrovni. Viera židov, o ktorej svedčí Sväté písmo, viera zachytená na stránkach Starého zákona, nie je pre kresťanov iným náboženstvom, ale je základom ich vlastnej viery, hoci osoba Ježiša je pre kresťanov jednoznačne jediným interpretačným kľúčom Písem Starého zákona. Uholným kameňom kresťanskej viery je Ježiš (porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 4 – 8). Dialóg s judaizmom má však pre kresťanov jedinečné postavenie: kresťanstvo je vzhľadom na svoje korene spojené s judaizmom viac ako s akýmkoľvek iným náboženstvom. Preto v úzkom slova zmysle iba s určitou výhradou môže byť židovsko-kresťanský dialóg definovaný ako „medzináboženský dialóg“; sui generis by sa skôr malo hovoriť o „vnútro-náboženskom“ alebo o „vnútro-rodinnom“ dialógu. Pápež svätý Ján Pavol II. vo svojej reči prednesenej v rímskej synagóge 13. apríla 1986 túto situáciu opísal týmito slovami: „Židovské náboženstvo nie je pre nás ,vonkajšie‘, ale v istom zmysle je vzhľadom na naše náboženstvo ,vnútorné‘. Máme s ním teda také vzťahy ako so žiadnym iným náboženstvom. Ste našimi obľúbenými bratmi, a v istom zmysle by sa dalo povedať, našimi staršími bratmi.“

3.
Zjavenie v dejinách ako „Božie slovo“
v judaizme a kresťanstve

*

21. V Starom zákone je Boží plán spásy predstavený jeho ľudu (porov. Dei verbum, 14). Tento plán spásy je jasne vyjadrený na začiatku biblických dejín pri Abrahámovom povolaní (porov. Gn 12, 1 – 3). Boh si na počiatku prostredníctvom Abraháma vyvolil izraelský ľud a oddelil ho od ostatných národov, aby mu zjavil seba samého a cez neho prehovoril k ľuďom s cieľom vykúpiť ľudstvo z hriechu a zhromaždiť ho ako jediný ľud. Boh sa svojmu vyvolenému ľudu postupne zjavoval prostredníctvom svojich poslov, svojich prorokov, ako pravý Boh, jediný Boh, živý Boh, ako Boh Vykupiteľ. Božie vyvolenie je konštitutívnym prvkom ľudu Izrael. No až po prvom veľkom zásahu Boha Vykupiteľa, po vyslobodení z egyptského otroctva (porov. Ex 13, 17 n.) a uzatvorení zmluvy na Sinaji (porov. Ex 19 n.) sa dvanásť kmeňov Izraela stalo skutočným národom a nadobudli vedomie, že sú Božím ľudom, tými, ktorým bolo odovzdané Božie posolstvo a prísľuby, že sú svedkami Božej milosrdnej dobroty uprostred národov a zároveň v prospech týchto národov (porov. Iz 26, 1 – 9; 54; 60; 62). Boh svoj národ poučil, ako má naplniť svoje poslanie a ako má sprostredkovať zjavenie, ktoré mu bolo zverené, a tak dal Izraelu Zákon, ktorý mu stanovuje, ako má žiť (porov. Ex 20; Dt 5), a ktorý ho odlišuje od ostatných národov.

22. Ako samotná Cirkev až do súčasnosti, tak aj Izrael nesie poklad svojho vyvolenia v krehkých nádobách. Vzťah Izraela k jeho Pánovi je príbehom jeho vernosti i nevernosti. Boh napriek nedostatočnosti a krehkosti nástrojov, ktoré si vyvolil na uskutočnenie svojho diela vykúpenia, prejavil svoje milosrdenstvo a zmilovanie skrze svoje dary, ako aj vernosť svojim prísľubom, ktoré žiadna ľudská nevernosť nemôže zmariť (porov. Rim 3, 3; 2 Tim 2, 13). V každej etape putovania svojho ľudu Boh vždy oddelil aspoň „malý počet“ (porov. Dt 4, 27), „zvyšok“ (porov. Iz 1, 9; Sof 3, 12; porov. tiež Iz 6, 13; 17, 5 – 6), neveľké spoločenstvo veriacich, ktorí si „nesklonili kolená pred Bálom“ (1 Kr 19, 18). A prostredníctvom tohto zvyšku Boh uskutočnil svoj plán spásy. Trvalým objektom jeho vyvolenia a jeho lásky vždy zostal jeho ľud, aby sa prostredníctvom neho celé ľudstvo zjednotilo a dostalo k Bohu, čo je konečným cieľom.

23. Cirkev sa nazýva novým Božím ľudom (porov. Nostra aetate, 4), ale nie v tom zmysle, že by Boží ľud Izrael prestal jestvovať. Cirkev bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starom zákone“ (Lumen gentium, 2). Cirkev nenahrádza Boží ľud Izrael, pretože ako spoločenstvo, ktoré má svoj základ v Kristovi, predstavuje v Kristovi zavŕšenie prisľúbení odovzdaných Izraelu. Z toho nevyplýva, že Izrael, ktorý nedospel k tomuto zavŕšeniu, by už nemal byť považovaný za Boží ľud: „A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma“ (Nostra aetate, 4).

24. Boh sa zjavil vo svojom Slove, a tak ho ľudstvo môže pochopiť v konkrétnych dejinných udalostiach. Toto Slovo pozýva všetkých ľudí k odpovedi. Ak je ich odpoveď v súlade s Božím Slovom, ich vzťah s Bohom je správny. U židov sa tomuto Slovu možno učiť prostredníctvom Tóry a tradície, ktorá je na nej založená. Tóra je návod na úspešný život v správnom vzťahu k Bohu. Kto zachováva Tóru, má život v jeho plnosti (porov. Pirqe Avot II, 7). Zachovávaním Tóry žid dosahuje účasť na spoločenstve s Bohom. V súvislosti s tým pápež František povedal: „Kresťanské vierovyznania nachádzajú svoju jednotu v Kristovi; judaizmus nachádza svoju jednotu v Tóre. Kresťania veria, že Ježiš Kristus je Slovo Boha, ktoré sa stalo telom vo svete; podľa židov je Slovo Boha prítomné predovšetkým v Tóre. Obe tradície viery majú svoj základ v jedinom Bohu, v Bohu zmluvy, ktorý sa zjavuje ľuďom skrze svoje Slovo. Pri hľadaní správneho postoja voči Bohu sa kresťania obracajú ku Kristovi ako k prameňu nového života, židia k učeniu Tóry“ (Príhovor k členom Medzinárodnej rady kresťanov a židov, 30. júna 2015).

25. Judaizmus a kresťanská viera, ako ich predstavuje Nový zákon, predstavujú dva spôsoby, akými si Boží ľud môže osvojiť Sväté písma Izraela. Písma, ktoré kresťania nazývajú Starý zákon, sú teda otvorené obidvom spôsobom. Odpoveď na Božie spásonosné Slovo, ktoré je v súlade s jednou alebo druhou tradíciou, môže teda otvoriť prístup k Bohu, hoci náleží Božiemu rozhodnutiu určiť, akým spôsobom chce spasiť ľudí v každom jednotlivom prípade. Písma potvrdzujú skutočnosť, že Božia vôľa spasiť (človeka) sa týka celého ľudstva (porov. Gn 12, 1 – 3; Iz 2, 2 – 5; 1 Tim 2, 4). Preto nejestvujú dve rozdielne cesty, ktoré privádzajú k spáse, podľa tvrdenia: „Židia sú verní Tóre, kresťania Kristovi.“ Kresťanská viera vyznáva, že Kristovo dielo spásy je univerzálne a obracia sa na všetkých ľudí. Slovo Boha je jedinečnou a nerozdelenou skutočnosťou, ktorá nadobúda konkrétnu podobu v historickom kontexte každého človeka.

26. V tomto zmysle kresťania tvrdia, že Ježiš Kristus môže byť považovaný za „Božiu živú Tóru“. Tóra a Kristus sú Božím Slovom, sú Božím zjavením nám ľuďom ako svedectvo jeho bezhraničnej lásky. Preexistencia Krista ako Slova a Syna Otca je pre kresťanov základným doktrinálnym tvrdením; podľa rabínskej tradície Tóra a meno Mesiáša jestvujú už pred stvorením (porov. Genezis Rabba 1, 1). Okrem toho podľa rabínskeho vysvetlenia Boh sám interpretuje Tóru v eschatologickej perspektíve, kým podľa kresťanského ponímania je všetko zjednotené v Kristovi ako v hlave na konci čias (porov. Ef 1, 10; Kol 1, 20). V Evanjeliu podľa Matúša je Kristus predstavený ako „nový Mojžiš“, Mt 5, 17 – 19 predstavuje Ježiša ako autoritatívneho a spoľahlivého vykladača Tóry (porov. Lk 24, 27. 45 – 47). V rabínskej literatúre nachádzame zasa stotožnenie Tóry s Mojžišom. V tomto kontexte sa Kristus ako „nový Mojžiš“ môže spájať s Tórou. Tóra a Kristus sú miestom Božej prítomnosti vo svete, a to spôsobom, akým je táto prítomnosť vnímaná v jednotlivých náboženských spoločenstvách. Hebrejský výraz dabar znamená „slovo“, ale aj „udalosť“ – a to by mohlo naznačovať, že slovo Tóry sa môže otvoriť udalosti Krista.

4.
Vzťah medzi Starým a Novým zákonom
a medzi starou a novou zmluvou

*

27. Zmluva, ktorú Boh ponúkol Izraelu, je neodvolateľná. „Boh nie je ako človek, že by luhal“ (Nm 23, 19; porov. 2 Tim 2, 13). Trvalá vernosť Božieho vyvolenia, vyjadrená predchádzajúcimi zmluvami, nikdy nebola zavrhnutá (porov. Rim 9, 4; 11, 1 – 2). Nová zmluva neruší predchádzajúce zmluvy, ale privádza ich k naplneniu. Skrze Kristov príchod kresťania pochopili, že všetko, čo sa udialo v minulosti, treba interpretovať novým spôsobom. Pre kresťanov nadobúda nová zmluva úplne inú povahu, i keď zameranie každej zmluvy spočíva v jedinečnom vzťahu s Bohom (porov. formulu zmluvy v Lv 26, 12: „budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom“). Podľa kresťanov nová zmluva v Kristovi je vyvrcholením prisľúbení spásy starej zmluvy a z tohto dôvodu nie je nikdy nezávislá od nej. Nová zmluva má ako bázu a základ starú, pretože to Boh Izraela uzatvoril starú zmluvu s ľudom Izrael a umožnil novú zmluvu v Ježišovi Kristovi. Ježiš žil v čase starej zmluvy, no svojím dielom spásy novou zmluvou potvrdil a zdokonalil dimenzie starej zmluvy. Výraz zmluva vyjadruje vzťah s Bohom, ktorý sa uskutočňuje rozdielnym spôsobom u židov a kresťanov. Nová zmluva nemôže nikdy nahradiť starú zmluvu, ale predpokladá ju a dáva jej významu nový rozmer posilnením osobnej povahy Boha, ktorá bola zjavená v Starom zákone; a tak tento rozmer definuje ako otvorenosť voči každému, kto spomedzi všetkých národov odpovie svojou vernosťou (porov. Zach 8, 20 – 23; Ž 87).

28. Jednota a rozdielnosť medzi judaizmom a kresťanstvom vystupujú do popredia predovšetkým pri dosvedčovaní Božieho zjavenia. Vzhľadom na to, že Starý zákon je pevnou súčasťou kresťanskej Biblie, medzi judaizmom a kresťanstvom je hlboko zakorenený pocit spolupatričnosti a vnútorné prepojenie. Kresťanstvo má svoje korene v Starom zákone a z týchto koreňov neustále čerpá výživu. Kresťanstvo sa však zakladá na osobe Ježiša z Nazareta, v ktorom vyznáva Mesiáša prisľúbeného židovskému ľudu a jednorodeného Božieho Syna, ktorý po svojej smrti na kríži a po svojom zmŕtvychvstaní odovzdáva seba samého skrze Ducha Svätého. So vznikom Nového zákona bola veľmi skoro nastolená otázka, ako chápať vzájomný vzťah oboch zákonov a napríklad či novozákonné spisy neprekonali tie staršie spisy a neukončili ich platnosť. Takýto názor v druhom storočí zastával Marcion, ktorý tvrdil, že Novým zákonom sa stala zastaranou kniha prisľúbení Starého zákona, ktorej osudom je rozplynúť sa v žiare Nového zákona, tak ako sa svetlo mesiaca stáva zbytočným pri východe slnka. Tento vyhranený protiklad medzi hebrejskou Bibliou a Bibliou kresťanov sa nikdy nestal oficiálnym učením kresťanskej Cirkvi. Vylúčením Marciona z kresťanského spoločenstva v roku 144 Cirkev odmietla jeho pojem čisto „kresťanskej“ Biblie, očistenej od všetkých starozákonných prvkov, a dosvedčila svoju vieru v jediného Boha, pôvodcu oboch zákonov, a takto zostala vernou jednote Starého a Nového zákona, teda tomu, čo teológia nazýva concordia testamentorum.

29. Toto je, samozrejme, iba jedna stránku vzťahu medzi Starým a Novým zákonom. Spoločné dedičstvo Starého zákona nebolo iba základným prvkom duchovného puta medzi židmi a kresťanmi, ale spôsobovalo aj hlboké napätie vo vzťahoch medzi oboma tradíciami viery. Vyplýva to zo skutočnosti, že kresťania čítajú Starý zákon vo svetle Nového, teda s presvedčením, ktoré svätý Augustín vyjadril svojou hutnou formuláciou: „V Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“ (Quaestiones in Heptateuchum, 2, 73). Pápež svätý Gregor Veľký sa vyjadril podobným spôsobom, keď zadefinoval Starý zákon ako „predpoveď Nového zákona“ a Nový zákon ako „najlepší komentár Starého zákona“ (Homiliae in Ezechielen I, VI, 15; porov. Dei verbum, 16).

30. Táto kristologická exegéza môže ľahko navodiť dojem, že kresťania považujú Nový zákon nielen za naplnenie Starého zákona, ale aj za jeho náhradu. Na pochopenie toho, že tento dojem je neopodstatnený, si treba pripomenúť skutočnosť, že po tragédii zničenia Druhého chrámu v roku 70 bol aj judaizmus nútený prikročiť k novému čítaniu Písem. Keďže saduceji, ktorí boli spojení s chrámom, túto tragédiu neprežili, rabíni, v šľapajach farizejov, ktorí už predtým vyvinuli vlastný osobitný spôsob čítania a vykladania Písem, teraz tak robili bez chrámu ako stredu židovského kultu.

31. V dôsledku toho sa sformovali dve odpovede na danú situáciu, alebo lepšie povedané, dva nové spôsoby čítania Písem, totiž kristologická exegéza u kresťanov a rabínska exegéza toho prúdu judaizmu, ktorý sa ďalej vyvíjal. Keďže každý z týchto spôsobov prinášal novú interpretáciu Písem, kľúčovým sa teraz stalo presné chápanie toho, aký vzťah majú tieto dva spôsoby jeden voči druhému. Keďže sa však kresťanská Cirkev a rabínsky pobiblický judaizmus rozvíjali paralelne, ale zároveň aj vo vzájomnej opozícii a nezáujme, nie je možné nájsť odpoveď na túto otázku iba na základe Nového zákona. Po mnohých storočiach vzájomného odmietania je teraz úlohou židovsko-katolíckeho dialógu umožniť vzájomný dialóg medzi týmito dvomi spôsobmi čítania biblických Písem a objaviť „bohatú komplementárnosť“ tam, kde sa nachádza, a „vzájomne si pomáhať objavovať bohatstvá Božieho slova“ (Evangelii gaudium, 249). Z tohto dôvodu dokument Pápežskej biblickej komisie z roku 2001 Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii hovorí, že kresťania môžu a musia pripustiť, že „židovský spôsob čítania Biblie je prípustný, v kontinuite so židovskými Svätými písmami z obdobia Druhého chrámu a je to analogické čítanie ku kresťanskému čítaniu, ktoré sa rozvíjalo paralelne s ním. Každé z oboch čítaní je spojené s príslušným poňatím viery a prináša vieru ako ovocie a vyjadrenie, a preto dané čítania nemožno vzájomne vylučovať“ (22).

32. Keďže obe interpretácie napomáhajú správne chápanie Božej vôle a Božieho slova, je zrejmé, že je dôležité byť si vedomí toho, že kresťanská viera má svoje korene vo viere Abraháma. Z tohto plynie ďalšia otázka, týkajúca sa chápania, v akom vzájomnom vzťahu sú stará a nová zmluva. Pre kresťanskú vieru je nepochybné, že môžu byť iba jediné dejiny zmluvy medzi Bohom a ľudstvom. Zmluva s Abrahámom, ktorej znakom je obriezka (porov. Gn 17), a následná zmluva za (čias) Mojžiša, uzavretá s Izraelom, ktorá zaväzuje k poslušnosti voči Zákonu (porov. Ex 19, 5; 24, 7 – 8) a osobitným spôsobom k zachovávaniu šabatu (porov. Ex 31, 16 – 17), boli rozšírené na celé stvorenie (porov. Gn 9, 9 n.) v zmluve za Noema, ktorej znakom je dúha (porov. Verbum Domini, 117). Boh potom prostredníctvom prorokov predostrel novú a večnú zmluvu (porov. Iz 55, 3; 61, 8; Jer 31, 31 – 34; Ez 36, 22 – 28). Každá z týchto zmlúv zahŕňa v sebe predchádzajúcu a ponúka jej novú interpretáciu. Toto platí aj pre novú zmluvu, ktorá je pre kresťanov konečnou večnou zmluvou, a teda aj definitívnou interpretáciou toho, čo bolo prisľúbené prostredníctvom prorokov Starého zákona, alebo ako hovorí svätý Pavol, „áno“ a „amen“ ku „všetkým Božím prisľúbeniam“ (2 Kor 1, 20). Cirkev ako nový Boží ľud si Boh vyvolil bezpodmienečne. Cirkev je definitívnym a neprekonateľným priestorom Božieho spásonosného konania. To však neznamená, že by bol Izrael ako Boží ľud zavrhnutý alebo že by stratil svoje poslanie (porov. Nostra aetate, 4). Nová zmluva nie je podľa kresťanov zrušením ani náhradou, ale naplnením prísľubov starej zmluvy.

33. Pre židovsko-kresťanský dialóg sa javí ako podstatná predovšetkým zmluva Boha s Abrahámom, pretože on nie je iba praotcom Izraela, ale je aj praotcom viery kresťanov. V tomto zmluvnom prepojení musí byť kresťanom jasné, že zmluva, ktorú Boh uzavrel s Izraelom, vzhľadom na neochvejnú vernosť Boha voči svojmu ľudu nebola nikdy odvolaná a zostáva platná; a tak nová zmluva, v ktorú veria kresťania, môže byť chápaná iba ako potvrdenie a zavŕšenie starej zmluvy. Kresťania sú tiež presvedčení, že prostredníctvom novej zmluvy získala zmluva s Abrahámom tú univerzálnosť, týkajúcu sa všetkých národov, ktorá bola už pôvodne zamýšľaná pri Abrahámovom povolaní (porov. Gn 12, 1 – 3). Pre kresťanskú vieru je tento odkaz na zmluvu s Abrahámom natoľko podstatný, že bez Izraela by Cirkev riskovala stratu svojho ukotvenia v dejinách spásy. Židia by zasa zo svojej strany mohli vďaka zmluve s Abrahámom prísť k záveru, že bez Cirkvi by Izrael čelil riziku, že zostane príliš uzavretý a že by dostatočne nechápal univerzálnosť vlastnej skúsenosti s Bohom. V tomto podstatnom zmysle v súlade so zmluvou sú Izrael a Cirkev úzko spojení a vzájomne prepojení.

34. To, že môžu byť iba jediné dejiny zmluvy Boha s ľudstvom, a teda že Izrael je ľudom vyvoleným a Bohom milovaným ľudom zmluvy, ktorá nebola nikdy odvolaná ani nahradená (porov. Rim 9, 4; 11, 29), bolo základným presvedčením apoštola svätého Pavla pri jeho zanietenom úsilí zladiť jednak skutočnosť, že Božia stará zmluva je stále platná, a na druhej strane skutočnosť, že Izrael neprijal novú zmluvu. Svätý Pavol, aby ukázal oprávnenosť oboch, ponúkol veľavravný obraz koreňa Izraela, do ktorého boli naštepené plané ratolesti pohanov (porov. Rim 11, 16 – 21). Dá sa povedať, že Ježiš Kristus nesie v sebe živý koreň „planej olivy“ a že v ešte hlbšom zmysle každé prisľúbenie má svoj koreň v ňom (porov. Jn 8, 58). Tento obraz je pre svätého Pavla rozhodujúcim kľúčom k interpretácii vzťahu medzi Izraelom a Cirkvou vo svetle viery. Svätý Pavol za pomoci tohto obrazu vysvetľuje dvojakú skutočnosť jednoty a rozdielnosti Izraela a Cirkvi. Na jednej strane treba tento obraz chápať v zmysle, že naštepené plané ratolesti neboli pôvodne ratolesťami stromu, do ktorého boli naštepené; toto ich nové postavenie predstavuje novú skutočnosť a nový rozmer Božieho spásonosného diela, a tak kresťanská Cirkev nemôže byť jednoducho chápaná ako ratolesť alebo plod Izraela (porov. Mt 8, 10 – 13). Na druhej strane tento obraz treba chápať aj v tom zmysle, že Cirkev čerpá miazgu a silu z koreňa Izraela a že naštepené ratolesti by zvädli alebo aj zahynuli, keby boli od toho koreňa odrezané (porov. Ecclesia in Medio Oriente, 21).

5.
Univerzálnosť spásy v Ježišovi Kristovi
a nikdy neodvolaná zmluva
Boha s Izraelom

*

35. Keďže Boh nikdy neodvolal svoju zmluvu so svojím ľudom Izraelom, nejestvujú žiadne iné cesty alebo prístupy k Božej spáse. Teória, ktorá hovorí o dvoch rozdielnych cestách spásy, o židovskej ceste bez Krista a o ceste prostredníctvom Krista, ktorým je podľa kresťanov Ježiš Nazaretský, by v podstate narušila základy kresťanskej viery. Presvedčenie, že Ježiš Kristus je všeobecným, a teda aj výlučným sprostredkovateľom spásy, patrí k jadru kresťanskej viery, podobne ako aj vyznanie, že Boh je jeden a jediný, je Bohom Izraela, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi a v plnosti sa zjavil ako Boh všetkých národov, a to v tej miere, v akej sa v Kristovi naplnil prísľub, že všetky národy sa budú modliť k Bohu Izraela ako k jedinému Bohu (porov. Iz 56, 1 – 8). V dokumente, ktorý v roku 1985 vydala Komisia pre náboženské vzťahy so židmi pri Svätej stolici s názvom Poznámky k správnemu spôsobu predstavovania židov a judaizmu v ohlasovaní a v katechéze Katolíckej cirkvi sa preto hovorí, že Cirkev a judaizmus nemôžu byť predstavované ako „dve paralelné cesty k spáse“ a že Cirkev musí „svedčiť o Kristovi ako o Spasiteľovi pre všetkých“ (I, 7). Kresťanská viera vyznáva, že Boh chce priviesť všetkých ľudí k spáse, že Ježiš Kristus je všeobecným sprostredkovateľom spásy a že niet „žiadneho iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).

36. Z kresťanského presvedčenia o jedinej ceste spásy však nevyplýva, že židia sú z Božej spásy vylúčení, keďže neveria v Ježiša Krista ako v Mesiáša Izraela a Božieho Syna. Takéto tvrdenie nenachádza podporu v soteriologickej vízii svätého Pavla, ktorý v Liste Rimanom vyjadruje svoje presvedčenie, podľa ktorého nielen nemôže nastať prerušenie dejín spásy, ale dokonca že spása je zo židov (porov. tiež Jn 4, 22). Boh zveril Izraelu osobitné poslanie, a tak nezavŕši svoj tajomný plán spásy, týkajúci sa všetkých národov (porov. 1 Tim 2, 4), kým doňho nezahrnie svojho „prvorodeného syna“ (Ex 4, 22). Jasne teda vidíme, že svätý Pavol v Liste Rimanom negatívnym a rozhodným spôsobom odpovedá na otázku, ktorú si sám kládol, teda či Boh zavrhol svoj ľud. Rovnako dôrazným spôsobom tvrdí: „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). Skutočnosť, že židia majú účasť na Božej spáse, je z teologického hľadiska mimo diskusie, no to, ako je to možné bez explicitného vyznania Krista, je a zostane Božím nepreniknuteľným tajomstvom. Nie náhodou soteriologické úvahy svätého Pavla v Liste Rimanom 9 – 11 vrcholia veľkolepou doxológiou: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11, 33). Svätý Bernard z Clairvaux (De consideratione III/I, 3) hovorí, že „pre židov bol stanovený čas, ktorý nemožno urýchliť“.

37. Ďalším dôležitým bodom pre katolíkov musí byť aj naďalej pomerne zložitá teologická otázka, ako dať do súladu kresťanskú vieru vo všeobecné spásonosné poslanie Ježiša Krista s rovnako jasným presvedčením viery, ktoré hovorí o existencii nikdy neodvolanej zmluvy Boha s Izraelom. Cirkev verí, že Kristus je Spasiteľom všetkých. Nemôžu teda byť dve cesty k spáse, pretože Kristus je Vykupiteľom židov aj pohanov. Ocitáme sa zoči-voči tajomstvu Božieho konania, ktoré nechce podnecovať k misionárskemu úsiliu zameranému na obrátenie židov, ale skôr k očakávaniu, že Pán nastolí čas, kedy budeme všetci jednotní, „keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami“ (Nostra aetate, 4).

38. Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o judaizme, čiže štvrtý bod Nostra aetate, je vzhľadom na univerzálnosť spásy v Ježišovi Kristovi a neodvolanú zmluvu Boha s Izraelom zasadený do jasného teologického rámca. To neznamená, že by v tomto texte boli vyriešené všetky teologické otázky, ktoré sa vynorili vo vzťahoch medzi kresťanstvom a judaizmom. Tieto otázky boli zahrnuté do tejto deklarácie, ale vyžadujú si aj ďalšiu teologickú reflexiu. Pochopiteľne, sú aj skoršie texty učiteľského úradu Cirkvi o judaizme, ale Nostra aetate (4) predstavuje prvú teologickú syntézu o vzťahoch Katolíckej cirkvi k židom.

39. Keďže tento koncilový text priniesol v teológii veľký zvrat, nezriedka sa pri jeho interpretácii zachádza priďaleko a poukazuje sa v ňom na aspekty, ktoré v skutočnosti neobsahuje. Dôležitým príkladom takejto interpretácie je nasledujúce tvrdenie: zmluva, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom Izraelom, stále platí a nikdy nebude zrušená. Akokoľvek pravdivé je toto tvrdenie, nenachádza sa explicitne vyjadrené v Nostra aetate (4). Prvýkrát bolo s úplnou jasnosťou vyslovené až pápežom svätým Jánom Pavlom II., keď pri stretnutí s predstaviteľmi židovskej komunity v Mohuči (Mainzi) 17. novembra 1980 poznamenal, že stará zmluva nebola Bohom nikdy odvolaná: „Prvý rozmer tohto dialógu, čiže stretnutie Božieho ľudu Starého zákona, ktorý nebol Bohom nikdy zrušený […], s ľudom Nového zákona je zároveň dialógom vo vnútri našej Cirkvi, obrazne povedané, medzi prvou a druhou časťou jej Biblie“ (bod 3). To isté presvedčenie je vyjadrené aj v Katechizme Katolíckej cirkvi z roku 1993: „Stará zmluva nebola nikdy odvolaná“ (121).

6.
Evanjelizačné poslanie Cirkvi
vo vzťahu k judaizmu

*

40. Je ľahké chápať, že takzvané „misijné pôsobenie medzi židmi“ je pre židov veľmi chúlostivou a citlivou otázkou, pretože z ich pohľadu sa dotýka samotnej existencie židovského ľudu. Aj pre kresťanov ide o citlivú tému, keďže považujú za absolútne dôležité univerzálne spásonosné poslanie Ježiša Krista a z neho plynúce univerzálne poslanie Cirkvi. Cirkev teda musí chápať evanjelizáciu zameranú na židov, ktorí veria v jediného Boha, odlišným spôsobom v porovnaní s evanjelizáciou, uskutočňovanou medzi tými, ktorí patria k iným náboženstvám alebo majú odlišné svetonázory. Konkrétne to znamená, že Katolícka cirkev neriadi ani nepodporuje žiadne inštitucionálne misijné úsilie, osobitne zamerané na židov. Toto principiálne odmietnutie inštitucionálnej misijnej činnosti medzi židmi zostáva pevné, no kresťania sú povolaní vydávať svedectvo o svojej viere v Ježiša Krista aj pred židmi; majú to však robiť s pokorou a citlivo, vo vedomí, že židia sú nositeľmi Božieho slova, a majúc pred očami obrovskú tragédiu šoa.

41. Pojem misijného pôsobenia musí byť v dialógu medzi židmi a kresťanmi predstavovaný správne. Kresťanské misijné poslanie má svoj pôvod vo vyslaní Ježiša zo strany Otca. Ježiš dal učeníkom účasť na tomto povolaní vzhľadom na Boží ľud Izrael (porov. Mt 10, 6) a neskôr ako zmŕtvychvstalý Pán aj vzhľadom na všetky národy (porov. Mt 28, 19). Boží ľud takto získal nový rozmer prostredníctvom Ježiša, ktorý založil svoju Cirkev, keď povolal židov i pohanov (porov. Ef 2, 11 – 22) skrze krst na základe viery v neho, Krista, čiže cez včlenenie do jeho tela, ktorým je Cirkev (Lumen gentium, 14).

42. Kresťanské misijné poslanie a kresťanské svedectvo, či už životom, alebo pri evanjelizácii, sú neoddeliteľné. Keď Ježiš vysielal svojich učeníkov na misiu, odovzdal im ako princíp, aby skôr podstupovali násilie, ako by ho sami spôsobovali. Kresťania majú svoju dôveru vkladať v Boha, ktorý uskutoční svoj všeobecný plán spásy spôsobmi, ktoré sú známe iba jemu. Kresťania sú svedkami Krista, no nie oni majú uskutočniť spásu ľudstva. Horlivosť za „Pánov dom“ a pevná dôvera vo víťazstvo Božieho konania nemôžu byť od seba oddeľované. Kresťanské misijné pôsobenie znamená, že v priebehu dejín všetci kresťania v spoločenstve Cirkvi vyznávajú a ohlasujú zavŕšenie Božej vôle, aby všetci ľudia boli spasení v Ježišovi Kristovi (porov. Ad gentes, 7). Kresťania ďalej prežívajú sviatostnú prítomnosť Krista v liturgii a hmatateľnou sa stáva, keď slúžia druhým, osobitne núdznym.

43. Typickým rysom Cirkvi novej zmluvy je a zostáva skutočnosť, že je tvorená židmi a pohanmi, hoci kvantitatívny vzťah medzi židokresťanmi a pohanmi môže na prvý pohľad vzbudzovať odlišný dojem. Tak ako po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista neboli dve zmluvy, ktoré by medzi sebou neboli prepojené, tak ani „ľud izraelskej zmluvy“ nie je oddelený od „Božieho ľudu zloženého z pohanov“. Naopak, v Božom pláne spásy je trvalou úlohou „ľudu izraelskej zmluvy“ byť v dynamickom vzťahu k „Božiemu ľudu zloženému zo Židov a pohanov zjednotených v Kristovi“, teda v tom, ktorého Cirkev vyznáva ako univerzálneho prostredníka stvorenia a spásy. V kontexte Božej vôle spasiť všetkých ľudí všetci, ktorí ešte neprijali evanjelium, sa nachádzajú na tej istej rovine v rámci Božieho ľudu novej zmluvy: „A na prvom mieste ten národ, ktorý dostal zmluvy a prisľúbenia a z ktorého sa podľa tela narodil aj Kristus (porov. Rim 9, 4 – 5); národ milovaný, vyvolený kvôli otcom, lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (porov. Rim 11, 28 – 29)“ (Lumen gentium, 16).

7.
Ciele
dialógu s judaizmom


*

44. Prvým cieľom tohto dialógu je prehĺbenie vzájomného poznania medzi židmi a kresťanmi. Milovať môžeme iba to, čo sme postupne spoznali, a skutočne a do hĺbky môžeme poznať iba to, čo milujeme. Toto hlbšie poznanie je vždy spojené so vzájomným obohacovaním, pri ktorom sa partneri dialógu stávajú príjemcami darov. Koncilová deklarácia Nostra aetate (4) hovorí o bohatom duchovnom dedičstve, ktoré by malo byť ďalej postupne objavované prostredníctvom biblických a teologických štúdií a skrze dialóg. V tomto zmysle je z kresťanského uhla pohľadu dôležitým cieľom vyniesť na svetlo duchovné bohatstvá, pre kresťanov ukryté v judaizme. V tomto zmysle treba spomenúť predovšetkým výklad Svätých písem. V predhovore vtedajšieho kardinála Josepha Ratzingera k dokumentu Pápežskej biblickej komisie z roku 2001 Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii sa kladie dôraz na rešpekt kresťanov voči židovskej interpretácii Starého zákona. A zdôrazňuje sa: „Kresťania sa môžu veľa naučiť zo židovskej exegézy, ktorá sa praktizuje už vyše dvetisíc rokov. Zo svojho pohľadu zasa kresťania môžu dúfať, že židia môžu mať osoh zo skúmania kresťanskej exegézy (22)“. V súčasnosti spolupracujú v oblasti exegézy mnohí židovskí a kresťanskí odborníci a túto svoju spoluprácu považujú za plodnú pre obe strany práve preto, že patria k odlišným náboženským tradíciám.

45. Toto obojstranné nadobúdanie poznatkov sa nemá týkať iba odborníkov. Je dôležité, aby inštitúty katolíckeho vzdelávania, osobitne v oblasti formácie kňazov, zaraďovali do svojich študijných programov jednak Nostra aetate, ale aj ďalšie dokumenty Svätej stolice, zaoberajúce sa uvedením tejto koncilovej deklarácie do praxe. Cirkev rovnako oceňuje akékoľvek úsilie, vynaložené v tomto smere v rámci židovskej komunity. So základnými zmenami vo vzťahoch medzi kresťanmi a židmi, uskutočnenými vďaka Nostra aetate (4), musia byť oboznámené aj budúce generácie a treba, aby ich aj ony prijali a ďalej šírili.

46. Dôležitým cieľom židovsko-kresťanského dialógu je nepochybne aj spoločné úsilie v prospech spravodlivosti, pokoja, ochrany stvorenstva a zmierenia v celom svete. Je možné, že v minulosti jednotlivé náboženstvá na základe zúženého chápania nároku na pravdu a z toho plynúcej neznášanlivosti prispeli k vyvolávaniu konfliktov a sporov. V súčasnosti by už náboženstvá nemali byť súčasťou problému, ale skôr súčasťou riešenia problému. Iba ak náboženstvá vedú medzi sebou plodný dialóg a týmto spôsobom prispievajú k svetovému mieru, tento pokoj možno uskutočňovať aj na spoločenskej a politickej úrovni. Základným predpokladom takéhoto dialógu a takéhoto pokoja je sloboda vierovyznania, garantovaná civilnou autoritou. V tomto zmysle sa skúšobným kameňom stáva spôsob, akým sa pristupuje k náboženským menšinám a aké práva sú im priznané. V rámci židovsko-kresťanského dialógu je veľmi dôležité postavenie kresťanských komunít v štáte Izrael, keďže práve tam – ako nikde inde vo svete – sa kresťanská menšina nachádza zoči-voči židovskej väčšine. Pokoj vo Svätej zemi – pokoj, ktorý chýba a za ktorý sa neprestajne prednášajú modlitby – zohráva značnú úlohu v dialógu medzi židmi a kresťanmi.

47. Ďalší dôležitý cieľ židovsko-katolíckeho dialógu spočíva v spoločnom boji proti každému prejavu rasovej diskriminácie voči židom a proti každej forme antisemitizmu, ktorý zaiste ešte nie je úplne vykorenený a opätovne sa vynára v rôznych formách a v rôznych kontextoch. Dejiny nás učia, kam až môžu viesť podoby antisemitizmu, spočiatku sotva postrehnuteľné: až k ľudskej tragédii šoa, pri ktorej boli dve tretiny európskych Židov vyhubené. Obe tradície viery sú povolané, aby spoločne udržiavali ustavičnú bdelosť a vnímavosť, a to aj v sociálnej oblasti. Pre úzke puto priateľstva, ktoré spája židov a katolíkov, cíti Katolícka cirkev svoju osobitnú povinnosť robiť všetko, čo je v jej moci, spolu so svojimi židovskými priateľmi pre potláčanie antisemitských tendencií. Pápež František viackrát zdôraznil, že kresťan nesmie byť nikdy antisemitom, najmä pre židovské korene kresťanstva.

48. Spravodlivosť a pokoj nesmú byť teda abstraktnými pojmami v rámci dialógu, ale musia sa hmatateľným spôsobom konkretizovať. Spoločensko-humanitná oblasť ponúka široké pole pôsobnosti, veď židovská aj kresťanská etika obsahuje imperatív pomoci chudobným, slabým a chorým. Napríklad pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi a Židovský výbor pre medzináboženské konzultácie (IJCIC) spolupracovali v roku 2004 v Argentíne v období, keď krajina prekonávala finančnú krízu, pri zriaďovaní spoločných ľudových vývarovní pre chudobných a ľudí bez domova a pri umožňovaní deťom bez potrebného zabezpečenia navštevovať školu a zabezpečiť im jedlo. Väčšina kresťanských cirkví spravuje veľké humanitárne organizácie, podobné organizáciám pôsobiacim v rámci judaizmu; mohli by teda spolupracovať pri zmierňovaní ľudskej biedy. Judaizmus učí, že príkaz kráčať po všetkých Pánových cestách (porov. Dt 11, 22) si vyžaduje napodobňovať vlastnosti Boha (imitatio Dei) skrze starostlivosť venovanú osobám zraniteľným, núdznym a trpiacim (Babylonský Talmud, Sotah 14a). Tento princíp je v súlade s Ježišovým učením o povinnosti pomáhať chudobným (porov. napr. Mt 25, 35 – 46). Židia a kresťania nemôžu jednoducho akceptovať chudobu a ľudské utrpenie; musia sa, naopak, aktívne usilovať o prekonávanie týchto problémov.

49. Ak židia a kresťania spoločne prispejú skrze konkrétnu humanitárnu pomoc k spravodlivosti a pokoju vo svete, ponúknu svedectvo o láskyplnej Božej starostlivosti. Už nie vo vzájomných sporoch, ale v spolupráci bok po boku by sa židia a kresťania mali zasadzovať o lepší svet. K takejto spolupráci pozýval pápež svätý Ján Pavol II. v príhovore, prednesenom 17. novembra 1980 pred členmi Ústrednej rady židov v Nemecku a pred Konferenciou rabínov v Mainzi: „Židia a kresťania sú ako Abrahámove deti povolaní stať sa požehnaním pre svet […], keď sa spoločne usilujú o pokoj a spravodlivosť medzi všetkými ľuďmi a národmi a zasadzujú sa o ne v plnosti a dôkladne, ako to sám Boh pre nás zamýšľal, s ochotou priniesť aj obety, ktoré tento vznešený cieľ môže vyžadovať.“

10. decembra 2015

*

kardinál Kurt Koch
predseda

J. E. Mons. Brian Farrell
zástupca predsedu

P. Norbert J. Hofmann SDB
sekretár